Dan Brantigan
Lubor "Umelec" Priehradník
Oskar Rózsa


Možno sa dnes, v epoche takmer technokraticky dokonalej, navrátiť k životodarnému prameňu? Možno pri koreňoch vlastnej identity zažívať znovuzrodenie, ktoré je roztrúsené v nás samotných ako púštny piesok, či miriády nepatrných sférických častíc? Ľahkovážnym sa javí bytostné odmietanie elementov zdanlivo nesúladiacich, či nevypĺňajúcich celistvosť priestoru. Môžno „len“ nepravidelnú pulzáciu pokladať za umenie? Ba je vôbec možné nevnímať arytmiu ako paralelu búšenia srdca? Srdca ako svätostánku bezhraničnej lásky a súčasne zraniteľného orgánu z hladkej svaloviny...


Odpútavanie mysle od nedokonalého povstáva z improvizačnej voľnosti, ktorú nám predkladá trojica umelcov. Oskar Rózsa, Ľubor „Umelec“ Priehradník a americký hosť Dan Brantigan nemeditujú nad vlastnou nemohúcnosťou popísania absolútneho. Dokonalosť hľadajú v nepretržitej pulzácii, ktorá vo svojej periodicite a zároveň nepravidelnosti zachytáva premenlivosť daného okamihu. Sférickosť trúbky nás vymaňuje z beztvarej formy nepretržitého plynutia hudby aby sme sa na jej krídlach vzniesli ponad rozľahlé zvukové pláne — „soundscapes“. Tam nachádzame skutočnú slobodu a voľnosť prameniacu z bezprostrednej komunikácie a vzájomnej empatie zúčastnených hudobníkov. Oslobodiť vnútro od nánosov vonkajšieho sveta a počúvať...