Štvordielna dokudráma, nakrúcaná v 7 krajinách s renomovanými svetovými historikmi, objasňuje skutočné príčiny a motivácie stáročného križiackeho hnutia. Nepokrýva len obdobie výprav do Svätej zeme, ale aj boj za oslobodenie Pyrenejského polostrova spod moslimskej nadvlády, ako aj obranu Európy pred expanziou Osmanskej ríše. Osvietenstvo, komunizmus či mediálna manipulácia spôsobili, že moderný človek má ku krížovým výpravám rezervovaný, až negatívny postoj. Pritom bez nepredstaviteľných obetí mnohých križiakov by Európa a pravdepodobne ani Amerika vôbec nevyzerali tak, ako vyzerajú dnes.
Prvá časť – Cesty viery
Aké boli príčiny a motivácie prvej krížovej výpravy, ktorú pôvodne nazývali ozbrojenou púťou?
Putovanie na sväté miesta malo v náboženskom živote kresťanov veľký význam počas celých dejín kresťanstva. Od čias Krista sa najvýznamnejšie pútnické miesta nachádzajú vo Svätej zemi, predovšetkým v Jeruzaleme. Len necelých 100 rokov od smrti proroka Mohameda si moslimovia podmanili dve tretiny vtedajšieho kresťanského sveta, vrátane severnej Afriky a Španielska. Dokonca útočili na Francúzsko. Nakoniec sa kresťania rozhodli brániť a pápež Urban II. vyhlasuje krížovú výpravu, ktorej cieľom je pomoc byzantskému cisárovi a zabezpečenie slobodného pohybu pútnikov vo Svätej zemi. Úspech prvej krížovej výpravy historikov udivuje dodnes.

Druhá časť – Križiacke panstvá
Po zázračnom úspechu prvej krížovej výpravy zriadili križiaci vo Svätej zemi križiacke panstvá. Jedným z ich najväčších úspechov bolo, že dokázali úspešne spravovať etnicky a nábožensky veľmi rôznorodú spoločnosť. Etnické čistky nepripadali vôbec do úvahy, križiaci sa k podmaneným moslimom správali dokonca lepšie, ako ich predošlí vladári. Pútnikov vo Svätej zemi však aj naďalej prepadávali banditi a moslimskí útočníci, čo viedlo k vzniku rytierskych rádov ako templári, johaniti, či nemeckí rytieri. Rytierske rády vznikali aj v Španielsku a Portugalsku, kde bojovali za oslobodenie od moslimskej okupácie. Zatiaľ čo na Pyrenejskom polostrove kresťania získavajú späť nové a nové územia, vo Svätej zemi kresťania strácajú Jeruzalem.

Tretia časť – Kresťanstvo odpovedá
Na tretej krížovej výprave sa zúčastnili anglický kráľ Richard I. Levie srdce, francúzsky kráľ Filip a nemecký cisár Fridrich Barbarossa. Aj keď sa im nepodarilo získať späť Jeruzalem, získali späť väčšinu pôvodných križiackych území. Štvrtá krížová výprava neskončila podľa plánu v Egypte, ale v Konštantínopole, čo malo bolo zapríčinené spleťou udalostí. O križiackom hnutí je dnes rozšírených veľa mýtov a moderná spoločnosť toto hnutie vníma pomerne negatívne. Podľa novodobých renomovaných historikov sa však napríklad detská križiacka výprava nikdy neuskutočnila. Počas piatej krížovej výpravy navštívil križiakov aj sv. František z Assisi a odvážne ohlasoval Krista samotnému Egyptskému sultánovi. V Španielsku dochádza k rozmachu púti do Santiaga de Compostella k hrobu apoštola Jakuba, ktorý zohral významnú úlohu v boji kresťanov proti moslimskej okupácii Pyrenejského polostrova.

Štvrtá časť – Úspechy a zlyhania
Francúzsky kráľ Ľudovít IX. viedol dve krížové výpravy, napriek tomu nedokázal Svätú zem udržať. Konštantínopol padá do rúk osmanských Turkov, ktorí expandujú aj do Európy. Dva razy Turci obliehali dokonca susednú Viedeň, obsadili aj Budín a preto muselo byť hlavné mesto Uhorska presunuté do Bratislavy. Turci vyhrávajú všetky vojny, zvrat nastáva až v námornej bitke pri Lepante, kedy kresťanská flotila vyhráva. Zatiaľ čo kresťania úplne stratili Svätú zem, na Pyrenejskom polostrove definitívne víťazia, keď dobyjú poslednú baštu moslimov – Granadu. Aj keď pápeži už niekoľko storočí krížové výpravy nevyhlasujú, križiacky ideál je živý aj dnes a má veľmi pozitívny a silný morálny náboj.